Zbierky (sanhity) nezostali dlho jedinými zložkami védskej slovesnosti. Kvôli správnemu a stále hlbšiemu pochopeniu ich obsahu a skrytých súvislostí začali vznikať výkladové, väčšinou v próze skladané diela zvané brahmány, akési rituálne príručky, ktorých názov naznačuje, komu boli určené. Mali obetníkom vysvetľovať hlbší zmysel védskych textov a obených úkonov, často s pomocou mýtických príbehov, preto sú tiež významným prameňom k poznaniu védskej mytológie. Takýchto brahmán existovalo veľké množstvo, pretože každá z védskych brahmánskych rodín zvaných šakhá (vetva) špecializujúcich sa na tú či onú zbierku, si vytvorila svoju vlastnú výkladovú príručku. V súvislosti s upanišádami je podstatné, že užv brahmánoch sa objavujú špekulácie o niektorých náboženských predstavách, ktoré sa zdajú byť východiskom filozofických úvah neskorších upanišád, anpr. o brahma či atmanu alebo o znovurodení. V tomto zmysle predstavujú brahmány skutočný spojovací článok medzi upanišádami a sanhitami.

V časovom slede nasledovali po brahmánach – pravdepodobne s odstupom jedného až dvoch storočí – ďalšie komentárové texty ako akési dodatky k nim. tieto dodatky zahrňovali ezoterický materiál, vysvetľujúci skrytý zmysel ritulnych akcií a slov. Niekoré z tých ezoterických častí brahmán boli pomenované ako áranjaky (textx, ktoré sa majú prednášať v pustinách mimo obec), zatiaľ čo iným sa začalo hovoriť upanišády. Rozdiel medzi nimi nie je úplne jasný, pretože obe pojednávajú podobnom. Niektoré upanišády, ako Aitaréja, sú zasdené do príslušných áranjak, zatiaľ čo iné, ako Brhadáranjaka (doslova Veľká áranjaka) sú ponímané ako áranjaky i ako upanišády. Kosmologické a metafyzické námety však spravidla zaujímajú v upanišádach centrálnejšiu pozíciu než v aranjakách a upanišády sú vcelku neskoršie ako áranjaky.

Význam sanskrtského slova upanišad nie celkom jednoznačný. Niektorí filológovia ho vysvetľujú ako „priradení“ ale ale pravdepodobnejšie sa zdá  byť tradičné odvodenie od koreňa sovesa sad- (sedieť) s predponami upa- a ni-, naznačujúcimi akciu smerom k niekomu či niečomu a dole. Ide teda o akési „prisadnutie“ žiaka k nohám učiteľa, aby mohol z jeho úst si vypočuť ponaučenie, čosi ako „dôverné zdelenie“ Nezriedka sa ako synonymum pre tento termín používa i slovo rahasja (tajomstvo). Už to naznačuje, že obsah upanišád nebol určený širšej verejnosti, ale len zasväteným.