Romale,

 

e nacija dživel džikim la hin e čhib, savaha del avri

peskero voďipen.

 

Nacijakero  the voďipeneskero achaľipen  anel

jekhetaňiben the bajašňipen

 pal sako dženo ande nacija

the pal o than, kaj dživen.

 

Vašoda kamaven the arakhen

 peskero nacijakero čhibakero voďipen 

u thoven upre than perdal tumaro kamiben -  kher savorenge,

so paš  leste chuden.

 

E  romaňi čhib hiňi amara nacijakero džido voďipen.

 

Víla Kesaj

 

 

Národ žije, ak má jazyk,

ktorým sa môže prejaviť jeho duch.

 

Uvedomenie si ducha národa

prináša precítenie

 spolupatričnosti a zodpovednosti

za príslušníkov národa

a za miesto, kde žijú.

 

Preto milujte a chráňte

jazyk ducha svojho národa

a tvorte

miesto lásky – domov

pre všetkých,

ktorí k nemu patria.

 

Rómčina

je živým jazykom ducha

nášho národa.

 

Víla Kesaj

SLEPÁ ŠNÚRKARKA
 Voľne prerozprávaný originál rozprávky o Víle Kesaj od J. Húževku 
 

Kedysi dávno žila jedna rómska rodina. Otec, matka a dcéra. Dcéra sa volala Darja. Darja bola veselá mladá diev­čina, ktorá sa o nič nestarala. Otec aj matka ju zavše napomínali, aby dbala na to i ono, lebo sa o ňu báli. Jedného dňa sa Darja spý­­tala, čo by sa jej stalo, keby sa pozrela do blesku. Otec ju va­roval. Do blesku nikdy neslobodno pozerať, lebo svetlo blesku je tak mocné, že jeho žiara človeka oslepí. Čo sa nemalo stať, stalo sa! Darja nedbala na príkaz a varovanie otca. Pozrela sa do obrovského blesku... a... skutočne oslepla. Stratila zrak. Bolo to veru banovania, ľutovania a horekovania! No pomoci nebolo. Zúfalá bola Darja a zúfalí boli rodičia. Stala sa z nej nešťastná, uslzená, zlostná a srdcom kyslá a uzavretá dievčina. Veselosť mysle a srdca bola preč.

Otec v bezradnosti a zúfalstve prosí o pomoc:

„Kesaj, ty dobrá rómska víla, ty naša víla drahá, povedz mi, povedz, čo máme robiť, ako jej môžeme pomôcť?“

„Urob jej krosienka a nauč ju robiť šnúrky, stuhy, stužky do vlasov. Vaša dcéra sa musí naučiť byť užitočná. Musí sa nau­­čiť pracovať. Práca šľachtí srdce človeka, lebo sám tvorí a zato dostáva protihodnotu, plácu. A pláca ho robí šťastným a zodpovedným voči iným a voči sebe.“

Nuž a otec celý natešený, poslúchol múdru radu, urobil krosienka a veruže naučil Darju pracovať na krosienkach. Z neveselej, zachmúrenej, večne mrzutej slepej dievčiny sa stala šťastná, opäť radostná deva, ktorá tak vedela tkať, že sa všetci  z osady, ba i z iných osád, prichádzali sa na ňu pozrieť, lebo chýr išiel o nej do sveta. „Slepá,“ vraveli „a predsa také nádherne sfarbené šnúrky a stužky robí.“ Niektoré dievčatá jej aj závideli, keď im povedala, že ona sa nemusí starať o farby, lebo farby poznajú jej prsty a predovšetkým srdce, z ktorého kúsok votkáva do šnúrok, stužiek. A bola šťastná, veselá a pri práci opäť spievala tak ako predtým, keď tancovala bezstarostne na lúke s kamarátkami. Teraz však pracovala a spievala od radosti, že pracovala. Aj odmenu za to dostávala a tak mohla pomôcť i rodičom.

Jedného dňa prišla do domu jedna žena. Doniesla obrovské klbko a povedala:

„Dopočula som sa o tebe milá Darja. Ba, videla som stužky, ktoré si urobila dievčatám do vlasov, ale aj popruhy, ktoré si utkala pre mužov pracujúcich  na poliach. Pekná, ba čo viac, krásna práca. Preto som prišla, aby aj mne si urobila stužku.“

„Dobre, urobím a rada vám urobím.“ Povedala Darja. Ale máte priveľa vlákien na jednu stužku.“

„Viem! Táto stužka bude musieť byť dlhá. Predlhá. Pracuj s vláknom dovtedy, kým sa neminie. Za sedem dní si prídem po stužku.“

Za sedem dní prišiel mladý šuhaj k Darji a povedal, že ho posiela jeho Pani. Prevzal stužku a povedal Darji, že po odmenu si musí prísť sama.

„Ale ja nevidím, som slepá,“ odvetila Darja.

„Kto také krásne veci robí, slepý nie je.“ Odvetil šuhaj. „Ale, keď si sama na to ešte neprišla, tu máš koniec šnúrky. Keď hodina odbije dvanásť, začni namotávať šnúrku a tá ťa bezpečne dovedie k mojej Pani!“

A Darja tak aj spravila. Šnúrka, ktorú sama utkala a navíjala, ju bezpečne doviedla do nádherného paláca, v ktorom na tróne sedela Dobrá rómska víla Kesaj.

„Vítaj, Darja. Tak si tu. Už som ťa čakala. Ja som víla Kesaj. Mám veľa pokladov. Môžeš si vybrať hocičo. Zlato, šperky, nádherné kone, koče. Čo len chceš.“

„Nepotrebujem zlato, ani šperky, ani kone alebo koče. Ja cítim, ako je dobré robiť ľudí šťastnými a z toho mám najväčšiu radosť. Ani zlato, diamanty, kone, koče  túto radosť môjmu srdcu nemôžu dať. Ak vieš, pomôž mi získať zrak, aby som ešte viac dobra mohla konať pre všetkých, ktorí žijú okolo mňa.“

„Úlohu si dokonale zvládla. Z bezstarostného, o nič sa nezaujímajúceho dievčaťa si sa stala krásnou, múdrou a šľa­chet­nou ženou, ktorá cíti a vidí srdcom. Preto, lebo si sa naučila pracovať, stala si sa zodpovednou a statočnou ženou, ktorá si zaslúži, aby sa jej zrak vrátil. Nech sa stane tvoja vôľa. Odteraz opäť budeš vidieť aj očami, nielen srdcom. Choď teda, moja drahá Darja a konaj ešte viac dobre všade tam, kde je núdza a kde ľudia potrebujú pomoc.“

A Darja, teraz už vidiaca, odchádza z paláca. A skutočne ko­­nala a pomáhala všade, kde bolo biedy a núdze, lebo srdce mala plné lásky a ochoty dávať.

 

Nech sa táto nádherná rozprávka,

z ktorej k Vám hovorí Víla Kesaj,

stane mottom v živote.

 

Tvorte, usilovne pracujte

a utkávajte si šnúrku svojho života,

ktorá vedie z nevedomosti do žiarivého svetla poznania

a vedomého precítenia zmyslu existencie človeka

 na tejto Zemi.

 

 

Anna Koptová

Nadácia Dobrá rómska víla Kesaj

zriaďovateľ Súkromného gymnázia

 

 

KORI KATVAĽI

paramisi pal e Kesaj

 

Varekana čirla dživelas jekh romaňi famelija. O dad, e daj the lengeri čhaj. E čhaj pes vičinelas Darja. E Darja has asanďi terňi čhaj, joj peske pal ňisoste na phagerelas o šero. O dad the e daj lake sakovar phenenas pe goďi, kaj te dikhel pal ada the pal oda, vašoda kaj jon pal late but daranas. Jekhvar e Darja phučelas, so pes šaj lake ačhel, te dikhelas po perumos. O dad pe late hazd­ľas o vast. Po perumos na kampel ňikana te dikhel, bo e peru­moskeri jag  hiňi ajsi zoraľi, kaj lakero udud le manušes kora­ľol. So pes na has te ačhol, ačhľas pes! E Darja na šunďa pe da­deskere lava. Dikhľa po perumos... u... koraľiľa. Našaďa o jakha. Has oda bare viki po viki, lamentišagos, roviben.Ča žut­­i- pen ňisavo. Zorale dukha­dejileskeri has e Darja, bare dukhade­jileskere has lakere dada. Ačhľas pes latar bibachtaľi čhaj, rov­­- ľarďi, rušťi, šutle jileskeri the andre peste phandľi. Lakere phe­­- ra­sa šerestar the jilestar našľile.

     O dad na džanel peske te del goďi u phagejileha man­­gel.

    „Kesj, tu lačhi romaňi vila, tu amari somnakuňi vila, phen man­­ge, phen, so hin amen te kerel, sar lake te žutinel?“

     „Ker lake katvalo u sikhav la te kerel thava, dorora, pantľika ando bala.. Tumari čhaj musaj te sikhľol sar te dživel u so te ke­- rel pe chasna. Musaj pes te sikhavel te kerel buťi. E buťi anel le manušes ke lačhi voďi, vašoda, bo kerel u vaš oda chudel an­gle­- molipen, love. U o love lestar keren lošade manušes, so korko­ro bajašnes dikhel pal aver the pal peste.“

     Ta o dad but lošado, šunďa lakere goďaver lava, kerďa lake katvalo u čačes sikhaďa la Darja te kerel leha buťi. Biasandiňa­kera,   ­    bangejakhengera, sakovar napeskera kora čhajatar ačhi­ľas bachtaľi, pale lošaďi čhaj, so avka džanelas te katvaľinel, kaj sa­-

ko pal e koloňija, bizo the pal aver koloňiji phirenas pal late te dikhel, bo o hiros pal late džalas ando sumnal. „Kori,“ vake­re­­nas „u mek the avka but šukares far­binel o thava the o pan­tľika.

Vajsave čhaja izdravenas pe la­te, sar lenge phenďa, kaj joj pes­ke na phagerel o šero le far­benca, bo o farbi prinďaren lake­re an­- gušta u angutnes lakero jilo, savestar kotororo kat­­vaľiľinel an­do do­­rora, pantľika. U has lošaďi, bachtaľi u paš e buťi pale giľa­-velas avka sar angomis, kana loke šereha khe­­lelas po ritos ama­- linenca. Akana ča ke­relas buťi u giľavelas lošatar, kaj čačes ke­- rel buťi. Mek the lo­­­vore chudelas u vaš o­da šaj žuti­nelas the le dadenge.

     Jekhe ďiveseha avľa ando kher jekh romňi. Anďa but ba­re bon­ďar­de do­ra u phenďa:

     „Šunďom pal tute, somnakuňi Darja.U mek the dikhľom pan­tľika, so ker­ďal le čhajenge ando bala, u the o zorale še­le, so katva­ľinďal le muršenge pe maľa. Šukar, so phenav, but šu­­­kar buťi. Vašoda avľom, kaj the mange te keres ajsi pant­ľik.“

     „Kerava jileha tumenge.“ Phenďa e Darja. Ča anďan igen but dora pe jekh pantľik.“

    „Džanav, ča e pantľik musaj te avel ďinďarďi. But ďinďar­ďi. Ker savore dorendar. Efta ďivesenca avava mange vaš e pant­ľik.

     Efta ďivesenca avľa ke Darja jekh terno čhavo a phenďa, kaj les bičhaďa leskeri raňi. Iľa e pantľik u phenďa la Darja­ke, kaj vaš o love musaj peske te avel korkori.

     „Ča me na dikhav, som kori,“ phenďa pale e Darja.

     „Ko ajsi šukar buťi kerel, nane koro.“ Phenďa pale o čha­­­vo. „Ča te korkori mek pr´oda n´ avľal, mukhav tuke adaj o agor pantľikatar. Kana e ori marela dešuduj­to, chude andre te bon­ďa­rel e pan­tľik u avka bi e dar aveha ke miri raňi.“

     U e Darja avka kerďa. E pantľik la anďa ando but šu­­kar pa-

lacos, po tronos bešelas e Lačhi romaňi vila Kesaj.

     „Av andre, Darja. Ta sal adaj. Imar tut užarav. Me som e vi-

la Kesaj. Hin man but barvaľipen.Šaj tuke les so ka­mes. Somnakaj, bri­li­­janti, šukar graja, verdana. So ča ka­mes.“

     „Na kampel mange somnakaj, brilijanti, graja vaj verda­­na. Sikh­ľiľom, sar oda šukares te keres manušen bachta­len, u alestar som nek­­­buter lošaďi. Ňisavo barvaľipen našťi tho­vel ando miro jilo aj­si loš. Te šaj, de pale mange mire jak­ha, kaj mek buter lačhipen te kerav savo­renge, so dživen paš mande.

     „Tiri buťi kerďal. Salas lokešereskeri, na marehas tuke o šero ňisoha u akana tutar šukar, goďaver the jileskeri čhaj, so šunel  the dikhel  jileha. Vašoda, kaj sikhľiľal te ke­rel buťi, ačhiľal bajašňi the tromaďi čhaj. Pe tiri paťiv, kampel tuke te visarel pale tire jakha. Mi ačhel pes avka, sar ka­mes. Akana­ pale dikheha the jakhenca, na ča jileha. Akor dža, miri som­na­kuňi Darja u ker mek buter lačhipen sa odoj, kaj bari bida u kaj le manušenge kampel tiro žuti­pen.“

     U e Darja, akana imar peskere jakhenca, džal palacos­star. U čačes, kerelas loš u žutinelas sathanende, kaj has bida the bokh, bo lakero jilo has pherďardo kamib­naha the lačhipnaha.

 

Romale, mi aja paramisi pal e vila Kesaj,

bachtales perel ando tumaro jilo u lakero lačhipen

džal  tumenca sa dživipen.

 

 

Maren tumenge o šero, lošaha keren buťi u korkore tumenge katvaľinen pantľik tumare dživipnaha,

 so  bidžaňibnastar džal ko ududeskero prinďarďipen,

 so amenge achaľardes phenela  pale

pal amaro phučipen - soske o manuš dživel pre aja phuv.

 

 

                                                                 e Anna Koptovo

                                           Nadacija Lačhi romaňi vila Kesaj